Zoznamka recenzia: Zoznámenie Anny

Príbeh ako dôkaz..., (že päťdesiatnici ešte nie sú senilní)

Ako sme sa zoznámili

Všetko sa to začalo v letný sviatočný deň, 5. júla, deň po tom, ako som sa prihlásila na zoznamku Elite Date.

Keď mi prvýkrát napisal, nereagovala som. Nosila som v hlave svoje dokonalé kritériá (1. schopnosť muža komunikovať s dôrazom na vnímanie ženy, 2. VŠ vzdelanie, 3. atraktívny vzhľad, 4. vek okolo päťdesiatky. keďže tento vek je už aj môjmu blízky, 5. spoločné záujmy, 6. podobné materiálne zázemie, 7. určite nie na jednu noc), z ktorých niektoré na prvý pohľad nesplňal. Vykreslil si sice dobrý profil a určite vynikal spomedzi ostatných mužov schopnosťou opisať sa, nepáčili sa mi však tri veci:

1. odbavil ma jediným klikom Zaujala si ma (kto chodí na zoznamku, vie) a nič viac,
2. nemal vysokú školu a ja som potrebovala rozhľadeného, vnímavého muža,
3. jeho oči na fotografii ma provokovali: Ano, miláčik, bude sa Ti to páčiť..., milenca na pár mesiacov som určite nehľadala.

Rýchlym hodnotiacim úsudkom som ho vypustila z hlavy.

Ubehli dva týždne, počas ktorých som sa stihla namotať na dokonalého muža z ED. Od prvého momentu komunikoval so mnou na úrovni, prejavoval o mňa záujem, bol úspešný, dával najavo, že sa mu páčim, až som si v istých momentoch myslela, že som stretla spriaznenú dušu. SPRIAZNENÚ DUŠU, pripomínam. Dlho sme neváhali a naplánovali si stretnutie. A bola to hotová katastrofa. Tri dni mi trvalo, kým som rozdýchala toto „rande".

V návale skepticizmu som uvažovala o odchode zo zoznamky, ale môj krátko žijúci, ale úspešný profil praskal vo švíkoch, tak som si povedala, že dám mužom ešte šancu, A hneď dvom. Vyskočila mi správa od zabudnutého pána, ktorá vo mne zrazu zarezonovala. Sofistikovaným spôsobom nešetriacim komplimentmi tentoraz skutočne o mňa prejavil záujem a tak ho vo mne aj rozdúchal. Okrem neho mi však napísal aj iný muž, ktorý na rozdiel od toho zabudnutého splňal aj všetky moje kritériá. Začala som si teda pisať s dvomi mužni naraz.

Muž s dokonalým profilom neváhal, vypýtal si odo mňa telefónne číslo a po šiestich hodinách živej komunikácie mi aj zavolal. Nervózne aj natešene zároveň som ho po pol hodine vzájomného vypočúvania vyhodnotila ako skvelého kandidáta do vzťahu, čo pán aj potvrdil návrhom na stretnutie. Veď načo otáľať? A tak sme sa stretli hneď na ďalšĺ deň. Ak by som mala vyhodnotiť niekoľkými slovami moje druhé „rande”, tak stačí napisať len toľko, že to bolo jedno veľmi, ale naozaj velmi neúspešné výberové konanie. A tak rýchlo, ako začala naša komunikácia, tak rýchlo aj skončila. V konečnom dôsledku trvala efektívnych 48 hodin.

Znovu som ostala sklamaná, rozladená, skeptická. Ostával mi však „nedokončený" ešte jeden muž. Už o čosi opatrnejšie som komunikovala stále cez ED, kultivovane a otvorene, v priebehu troch dní, pričom sme sa vzájomne vymieňali informácie o rodinných vzťahoch, dôvodoch rozpadu predchádzajúcich vzťahov, záľubách a aktivitách až do okamihu, kým ma nenaštval jednou hlúpou poznámkou.

Tu máš! Ak sa nebojíš.... v sekunde som zabudla na svoju rezervovanosť a poslala mu svoje telefónne číslo. Ak sa nebojím? Volal mi neznámy muž z neznámeho čísla so smiechom v hlase. Bola som zaskočená tým, že mi zavolal ako aj tým, že som mu bez váhania zdvihla a dnes si už vôbec nemôžem spomenúť na to, o čom sme sa rozprávali. Ale hnev ma prešiel veľmi rýchlo.

V priebehu telefonátu som analyzovala farbu jeho hlasu, spevavú intonáciu, jemný chrapľák zmiešaný so smiechom, skúmala výslovnosť jednotlivých hlások... A zrejme som aj reagovala. Ako robot.

Dohodli sme si stretnutie. V galérii Danubiana.

Pamätám si, že v ten júlový deň od rána pršalo. Bol utorok, mala som dovolenku a stretnúť sme sa mali o tretej. Navrhla som galériu, pretože mám rada výtvarné umenie a pánko tvrdil, že tiež. Malý test pre neho, či „nekecal" a pre mňa to bol spôsob, ako využiť čas trochu príjemnejšie, keby stretnutie dopadlo katastrofou. Okrem toho sme sa tam mohli skryť pred dažďom. Stále mi vhlave blikala kontrolka - NESPLŇA KRITÉRLA a samozrejme, nemohla som zabudnúť na dve predchádzajúce „rande".

S odsýpajúcłm časom sa moja nervozita stupňovala, preto som s polhodinovým náskokom napochodovala do galérie. Aby som nezabudla - úmerne očakávaniam som sa aj obliekla a upravila. Celkom jednoducho a obyčajne.

Vyšlo slnko, takže som už desať minút pred treťou pozorovala z bezpečia exteriéru parkovisko pred galériou. Videla som ženu s mužom, potom ženy, opäť nejaký pár. A potom...single muž v modrom!

Pozrela som na mračno nado mnou smerom k Všemohúcemu a s neskrývanym sklamaním som sa opýtala: To myslíš vážne? Hoci som na muža v modrom poriadne nedovidela, už na prvý pohľad vyvolával dojem, že bojuje s vážnym handicapom.

O chvíľu mi zazvonil telefón a pánko dal o sebe vedieť. Čakal na mňa pri vstupe.

Rozmýšľala som, čo, panebože, urobiť a nabádala som sa k odvahe. Zároveň som sa cez vnútorné priestory galérie približovala k vstupu pri pokladniach. Na poslednom úseku cesty som už celkom pomaličky vychádzala spoza bezpečnej bariéry a rýchlym pohľadom hľadala muža v modrom. Nikde som ho nevidela. Zbadala som muža, ktorý stál otočený chrbtom ku mne, ale nebol v modrom. Pocítila som nesmiernu úľavu. Hneď som vedela, že TOTO je ON.

Muž sa otočil, vyčaroval úsmev na tvári a pristúpil ku mne. Zoznámila som sa s Adamom.

Naozaj by bolo veľmi ambiciózne očakávať, že po dvoch mesiacoch a v celej tej chaotickej spleti myšlienok a emócií počas nášho stretnutia si ešte budem schopná pamätať, ako sa odvíjal náš dialóg. A dobre, nech som k sebe úprimná, aj s prihliadnutím na vek. Viem len, že bol príjemný a vtipný. A hlavne si pamätám najvýznamnejšie momenty, takzvané AHA? momenty, pri ktorých som spozornela spôsobom: AHA? Tak toto som od teba nečakala a veľmi sa mi to páči.

Prvé moje AHA? prišlo, keď sa ukázalo, že Adam „nekecal" a potvrdil, že umenie ho skutočne zaujíma. Druhé AHA? prišlo v situácii, kedy prejavil, že ma vníma a všimol si, na aké obrazy reagujem. Tretím AHA? ma dorazil, keď ma pozval na čokoládu a oja som v spôsoboch jeho správania objavila gentlemana, ktorý ešte nevymrel.

Ešte niečo neobyčajné sa dialo. Zrádzalo ma moje vlastné telo. Akokoľvek som sa snažila zachovať si fyzický odstup od Adama, nedarilo sa mi to. Adam stál nepohnute pred obrazom a ja som ho obchádzala, aby som si obraz pozrela tiež, keď sa odrazu naše predlaktia dotkli. Ja som sa ho dotkla! Povedala som si, že si dám lepší pozor, aby to nevyzeralo divne. Co si o mne pomyslí, veď sme na prvom stretnutí?! Neúspešne. O chvíľu sa udialo to isté. Nervy moje! Som normálna?

Nebola som. Definitívne mi to došlo, keď sme sedeli na lavičke v živom rozhovore a ja som sa celučičký čas k nemu podvedome nakláňala.

Adam sa naozaj ukázal. Dokonca ešte viac. Predstavil sa ako človek, ktorý veľa vie, číta, zaujíma sa, má výbornú pamäť a je nesmierne ľudský a vtipný. Aké smiešne sú tie kritériá!

Z galérie sme odchádzali ako poslední návštevníci, tri hodiny ubehli neuveriteľne rýchlo. Keď sme sa na parkovisku lúčili, vedeli sme, že sa opäť skoro stretneme.

Na záver doplňam dôležitú sumarizáciu: V piatok ráno sme si začali písať, v nedeľu mi zavolal, v utorok popoludní sme sa prvý krát stretli a hneď v piatok druhýkrát, takže trvalo presne týždeň, kým sa udiala tá nádherná vec a ja som si uvedomila, že som sa zaľúbila do Adama. A Adam do mňa. Rýchly proces, všakže?

Anna

Titulná fotografia je ilustračná z dôvodu zachovania súkromia zoznámeného páru.